Ochotnícke divadlo: tradícia, ktorá sa hrá v sálach kultúrnych domov
Slovenské divadlo sa zrodilo z ochotníckych predstavení. Aj dnes tisíce ľudí po práci skúšajú, šijú kostýmy a stavajú kulisy. Prečo to robia a ako sa k nim pridať.
Ochotnícke predstavenie v kultúrnom dome
Tri riadky na úvod
- Počiatky slovenského divadla sú spojené s ochotníkmi, ktorí v roku 1830 v Liptovskom Mikuláši uviedli Chalupkovo Kocúrkovo.
- Ochotnícke súbory dodnes pôsobia v mestách aj obciach a ich prehliadky vrcholia na celoštátnych festivaloch, napríklad na Scénickej žatve v Martine.
- Pridať sa môže takmer každý; súbory hľadajú hercov aj ľudí na techniku, kostýmy či propagáciu.
Kto vyrastal na dedine alebo v menšom meste, pozná tú atmosféru: sála kultúrneho domu voňajúca drevom a naftalínom, opona z ťažkého zamatu, v prvom rade starosta a pani učiteľka, v zadných radoch deti, ktoré sa snažia rozpoznať v kostýmoch svojich susedov. Ochotnícke divadlo nie je okrajovou kapitolou slovenskej kultúry. Je jej koreňom a v mnohých obciach aj jej najživšou súčasťou.
Kde sa to všetko začalo
Za začiatok slovenského divadla sa tradične pokladá rok 1830, keď v Liptovskom Mikuláši ochotníci okolo Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého zahrali veselohru Jána Chalupku Kocúrkovo. V 19. storočí nemalo Slovensko profesionálne divadlo v slovenčine, a tak ochotníci plnili úlohu, ktorá presahovala zábavu. Hrali po slovensky, šírili knihy, vyberali peniaze na dobročinné účely a pestovali spolkový život.
Hry Jána Palárika, Jozefa Gregora Tajovského či Ferka Urbánka patrili desaťročia k repertoáru takmer každého spolku. Ochotníci hrali v hostincoch, školách, stodolách a neskôr v spolkových domoch, ktoré si obce stavali svojpomocne. Mnohí neskorší profesionálni herci začínali práve na ochotníckych javiskách a aj po vzniku profesionálnych scén zostali amatérske súbory dôležitou školou divadelného remesla.
Ako vyzerá ochotnícky súbor dnes
Dnešné súbory sú rozmanité. Niektoré hrajú klasické veselohry pre domácich divákov, iné skúšajú autorské inscenácie, pohybové divadlo alebo hry pre deti. Spája ich to, že členovia divadlo nerobia pre zárobok. Skúšky bývajú večer po práci alebo cez víkend, často v tej istej sále, v ktorej sa potom hrá. Premiéra je pre obec udalosťou a repríza v susednej dedine malým zájazdom.
Súbory sa stretávajú na regionálnych a krajských prehliadkach, ktoré organizujú osvetové strediská. Najlepšie inscenácie postupujú na celoštátne festivaly. Najznámejším z nich je Scénická žatva v Martine, ktorú organizuje Národné osvetové centrum a ktorá patrí k najstarším divadelným festivalom na Slovensku. Pre mnohé súbory je pozvanie do Martina vrcholom ich snaženia.
Čo dáva ochotníkom divadlo
Ak sa spýtate ochotníkov, prečo po celom dni v práci idú ešte na skúšku, odpovede sa podobajú. Hovoria o partii, o radosti zo spoločnej práce, o tom, že sa naučili rozprávať pred ľuďmi. Starší členovia často spomínajú, že divadlo ich udržiava v kontakte s mladými. Pre obec je súbor niečím ako spoločným projektom: niekto šije kostýmy, iný vyrobí kulisy, ďalší predáva vstupenky a napečie koláče na prestávku.
- Súbory hľadajú nielen hercov, ale aj ľudí na svetlá, zvuk, kulisy, kostýmy, líčenie či propagáciu.
- Vek nie je prekážkou; v mnohých súboroch hrajú spolu tínedžeri aj dôchodcovia.
- Skúsenosti netreba, dôležitejšia je spoľahlivosť a ochota prísť na skúšku.
- Na prehliadkach bývajú aj rozborové semináre, kde odborníci radia, ako inscenáciu zlepšiť.
Ako sa pridať alebo ako súbor podporiť
Ak by ste sa chceli k ochotníkom pridať, najjednoduchšie je opýtať sa na obecnom úrade alebo v miestnom kultúrnom stredisku. O súboroch v okolí vedia aj regionálne osvetové strediská, ktoré prehliadky pripravujú. Veľa súborov má dnes aj vlastnú stránku na sociálnych sieťach, kde oznamujú konkurzy a hľadajú posily.
Súbor sa dá podporiť aj bez toho, aby ste stáli na javisku. Stačí prísť na predstavenie, priviesť rodinu a povedať o ňom susedom. Ochotníci hrajú pre ľudí, a plná sála je pre nich tou najlepšou odmenou. Niektoré súbory privítajú aj staré kostýmy, nábytok či rekvizity, ktoré by inak skončili na povale.
Keď v kultúrnom dome zhasnú svetlá a opona sa pomaly roztvorí, nezáleží na tom, či na scéne stojí profesionál alebo pán z pošty. Dôležité je, že sa v sále stretli ľudia, ktorí spolu chvíľu prežívajú príbeh. Práve preto ochotnícke divadlo pretrvalo takmer dve storočia a nič nenasvedčuje tomu, že by sa jeho príbeh mal skončiť.