Folklórne súbory: živé dedičstvo, ku ktorému sa dá pridať v každom veku

Keď sa v lete na pódiu v prírodnom amfiteátri rozozvučia husle a basa a na scénu vybehnú tanečníci v krojoch, publikum často spieva s nimi. Folklór na Slovensku nie je výstavným exponátom. Žije vďaka tisíckam ľudí, ktorí sa po škole alebo po práci stretávajú na skúškach, učia sa kroky od starších a vyšívajú pracne rukávce. Kultúrny dom v obci býva ich prirodzeným domovom.

Súbory, skupiny a muziky

Pod slovom folklórny súbor si mnohí predstavia veľké scénické telesá, ktoré spracúvajú ľudový tanec a hudbu pre javisko. Popri nich však existujú desiatky folklórnych skupín, ktoré sa sústreďujú na tradície jednej obce, speváčky skupiny starších žien aj detské folklórne súbory. Samostatnou kapitolou sú ľudové hudby, teda muziky, bez ktorých by sa nijaký tanec nezaobišiel.

Tieto kolektívy sa stretávajú na festivaloch. Medzi najznámejšie patrí Folklórny festival Východná pod Tatrami, ktorý sa koná od 50. rokov 20. storočia, alebo Podpolianske folklórne slávnosti v Detve. Okrem veľkých podujatí sa však každé leto a jeseň konajú stovky obecných a regionálnych slávností, kde vystupujú domáce súbory pre svojich susedov.

Dedičstvo, ktoré uznáva aj svet

Hodnotu slovenských tradícií uznáva aj Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru. Na Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO sú okrem iného zapísané tieto prvky spojené so Slovenskom:

• fujara a jej hudba
• terchovská muzika
• horehronský viachlas
• bábkarstvo na Slovensku a v Česku
• drotárstvo
• modrotlač, zapísaná spoločne s niekoľkými krajinami strednej Európy

Zápis do zoznamu neznamená, že tradícia je zakonzervovaná. Naopak, UNESCO zdôrazňuje, že nehmotné dedičstvo žije vtedy, keď ho ľudia odovzdávajú ďalším generáciám. Práve túto úlohu plnia súbory a muziky v obciach.

Súbory majú aj praktickú stránku, o ktorej sa menej hovorí. Kroje sú drahé a náročné na údržbu, mnohé časti sa šijú a vyšívajú ručne podľa starých vzorov. Staršie ženy v obciach často poznajú techniky, ktoré sa inde už zabudli, a súbory sú pre ne miestom, kde môžu svoje umenie odovzdať ďalej. Podobne je to s ľudovými nástrojmi: mladý muzikant, ktorý sa učí hrať od skúseného primáša, preberá nielen melódie, ale aj spôsob, akým sa v danom kraji hrá a spieva.

Nie je neskoro začať

Mnohí si myslia, že do folklórneho súboru treba chodiť od detstva. Nie je to tak. Viaceré skupiny privítajú aj dospelých začiatočníkov, najmä ak ide o spev. Speváčky skupiny, ktoré udržiavajú piesne z konkrétnej obce, uvítajú každý hlas, ktorý si piesne pamätá alebo ich chce spoznať. Tanečné súbory zase potrebujú okrem tanečníkov aj ľudí, ktorí sa starajú o kroje, organizujú zájazdy či fotografujú.

• Opýtajte sa na obecnom úrade alebo v miestnom kultúrnom stredisku, aké súbory v obci pôsobia.
• Regionálne osvetové strediská majú prehľad o folklórnych kolektívoch v okrese.
• Zájdite najprv na vystúpenie a po ňom sa porozprávajte s vedúcim súboru.
• Ak máte doma starý kroj, fotografie alebo zápisy piesní, súbory a múzeá o ne často stoja.

Pamäť starých rodičov

Folklór stojí na pamäti. Mnohé piesne a tance sa zachovali len vďaka tomu, že ich niekto zaspieval zberateľovi alebo mladšej generácii. Ak vaši rodičia či starí rodičia poznajú piesne zo svojej obce, stojí za to ich nahrať. Aj jednoduchý záznam na mobilnom telefóne môže byť pre súbor či pre obecnú kroniku cenným zdrojom.

Tradícia sa odovzdáva v bežných chvíľach: pri pečení koláčov na hody, pri páraní peria či pri stretnutí rodiny na Vianoce. Folklórne súbory tieto chvíle prenášajú na javisko, no ich skutočný zmysel je v tom, aby nepretrhli nitku, ktorá spája generácie. Každý, kto sa k nim pridá, sa stáva jej súčasťou.